Moja drahá milovaná dcéra, v mnohých kresťanských životoch som sa stal akoby trápnym príbuzným, ktorému treba z času na čas vyhovieť, ale stále ho držať mimo dohľadu. Takto sa na mňa teraz pozerajú mnohí z tých, ktorí sa narodili ako kresťania a ktorí odo mňa odpadli. Som pre nich nepodstatný, a napriek tomu, keď sa ocitnú v ťažkostiach, nedobrovoľne na mňa volajú, pretože je to pre nich druhá prirodzenosť.
Prečo, ach, prečo ma nemôžu prijať? Čo oddeľuje človeka odo mňa? Prečo ich moji zasvätení služobníci nie sú schopní priviesť ku mne? Moje utrpenie je dnes rovnaké ako počas môjho umučenia a teraz ma tí, ktorí mi zostali verní, čoskoro opustia. Urobia to preto, lebo začnú prehodnocovať svoje chápanie toho, kto vlastne Ja som a čo moja zmluva skutočne znamená – a to všetko kvôli herézam, ktoré prídu.
Všetka úcta ku mne v mojich cirkvách sa čoskoro zredukuje na obyčajné kývnutie hlavou mojím smerom. Už sa nebudú klaňať pred mojimi svätostánkami. Už sa nebudú predo mnou klaňať ani kľačať, ani sa nebudú modliť pred mojím telom na kríži, lebo to nebude môj obraz, ktorý budú musieť uctievať. Budú ma bičovať a zosmiešňovať. Moje slová budú premenené na najzvláštnejšie slovíčka a pravda o mojej smrti na kríži bude vyhodená.
Moja prítomnosť je v tomto čase stále na zemi. Nesmiete ma opustiť, pretože keď tak urobíte, moje svetlo zhasne a potom vás pohltí temnota. Môj plameň si môžu udržať len tí, ktorí mi zostanú verní, a keď sa svetlo mojej Cirkvi na zemi zmenší len na slabý záblesk – vtedy sa z neba ozve posledné volanie. V ten deň zhromaždím živých. Zvyšok zostane s nepriateľmi Boha, ktorým dali svoju vernosť. Potom už nezažijú žiadnu radosť.
Váš Ježiš
